Chlieb náš každodenný

Bolo pochmúrne ráno. Nízko položené oceľovo sfarbené oblaky vyplnili oblohu. Bolo také šero, že som musela zažať svetlo, aby som mohla čítať knihu. Usadila som sa a izbu zrazu naplnil jas. Pozrela som sa von a videla som, ako vietor odnáša oblaky na východ, čistí oblohu a odkrýva slnko.

Podišla som k oknu, aby som mala na toto predstavenie lepší výhľad. V tom mi prišiel na um verš: "... Tma ustupuje a žiari už pravé svetlo" (1Jn 2,8). Apoštol Ján to napísal, aby povzbudil veriacich. Potom pokračoval: "Kto miluje svojho brata, zostáva vo svetle a nie je nikomu na pohoršenie" (v. 10). Naopak, nenávisť voči ľuďom prirovnal k blúdeniu v tme. Nenávisť mätie, berie nám cit pre morálne smerovanie. Milovať ľudí nie je vždy ľahké. Keď som sa pozerala von oknom, uvedomila som si, že sklamanie, odpustenie i vernosť sú súčasťou zachovania hlbokého spojenia s Božou láskou. Keď si namiesto nenávisti volíme lásku, preukazujeme, že máme vzťah s Ním a zároveň odrážame Jeho svetlo do okolitého sveta. "... Boh je svetlo a nieto v Ňom nijakej tmy" (1Jn 1,5).

Drahý Bože, pomôž nám, aby sme Tvoju lásku mohli prežívať vo väčšej plnosti, a dokázali sa s ňou deliť s inými. Chceme žiť vo svetle Tvojej milosti a milosrdenstva.